Viedeň sa nenechala pochovať

Vídeňský koncert Funeral For A Friend.

29. 11. 2008 - Je to len niečo vyše roka, odkedy sa Funeral For A Friend zastavili pri našich hraniciach s vtedy najnovším albumom Tales Don´t Tell Themselves. Presne mesiac do Vianoc sa v rámci svojho celosvetového turné k najnovšiemu počinu Memory And Humanity prišli tento rok opätovne predviesť do viedenskej Areny.

Pred klubom okolo siedmej večer omŕza pár ľudí, žiadne hromadné davové šialenstvo sa nekoná. Po chvíli sa už hrnú dovnútra. Opúšťa ma nálada, keď si predstavím minimálne dvojhodinové čakanie na Funeral For A Friend. O zábavu je však postarané.

Pár neplnoletých podnapitých Rakúšanov už sebou pohadzuje o zábrany v mojej tesnej blízkosti a o ôsmej sa nechávajú strhnúť prvou domácou predkapelou From Dawn To Fall. Chlapcom to ide, nástroje a tričká zladili do bielej, gitary lietajú okolo trupu, spevák s nestráviteľným, miestami až neznesiteľným úsmevom na tvári neustále povzbudzuje publikum k aktivite. Či už k spoločnému spievaniu im zrejme známych songov alebo ku kúpe albumu. Vlastnými transparentmi prezdobené pódium rozohňujú ostrými gitarami a melodickým spevom zasahujúcim až do falzetu a s občasným screamom. Vystúpenie typické pre kapelu, ktorá ako mnohé iné vznikla po boome post-hardcore/screamo kapiel, už toho nemajú veľa čo priniesť a môžu sa orientovať len na zatiaľ nezorientovaných teenie fanúšikov. Odbilo ich 25 minút slávy, ozdobnú plachta From Dawn To Fall nahrádza nápis Cancer Bats a dúfam, že táto kanadská partia už nebude taká strata času. 

 Po polhodinovej pauze plnej rockových vypaľovačiek počas chystania scény konečne zaznieva aj tradičná We Are The Champions, plachtu Cancer Bats strieda nadrozmerný obraz z bookletu Memory And Humanity, svetlá zhasínajú a Funeral otvárajú dnešnú show prekvapivo s menej výrazným songom Constant Illuminations zo spomínaného najnovšieho albumu. Spevák Matt Davies však hneď v úvode hlási problém a po pár snahách uspievať song to s mikrofónom vzdáva, ten zažíva drsný stret s podlahou a Matt a vracia sa k termoske s teplým čajom. Rockstars sú tiež len ľudia a choroba si nevyberá. Čakám teda, že obmenia setlist a nové zamenia za staré, kde Mattovi so screamom vypomáha bubeník Ryan Richards. Vypadnuté vokály dopĺňa aj basák Gavin Burrough, nová tvár v kapele. Matt je však aj neskutočný showman a človek s poriadnou dávkou charizmy, takže čo neodspieval, to odkecal. Spôsobom sebe vlastným sa ospravedlňuje za svoju momentálnu indispozíciu („I fucking hate fucking being sick“) a vyzýva v tom čase už plný klub, aby dospieval to, čo on nezvládne.

A kde sa vzal, tu sa vzal, národ, ktorý málokedy vidím na koncertoch baviť sa, začína hromadne spievať. Pri zvukoch vykrúcania telefónu už je každému jasné, že nasleduje ďalší zo starších singlov- Streetcar, Matt ho však uvádza netradične popevkom „I just called to say i love you“. A on ten dav skutočne spieva pri každom songu, snáď s výnimkou troch nových (Constant Illuminations, Kicking And Screaming, You Can´t See The Forest For The Wolves), ktorým sa podarilo predrať do aj tak zredukovaného setlistu. Energické bicie, vrčiace gitary a basa a Matt pobehujúci po pódiu, chrliaci zo seba jednu vtipnú poznámku za druhou, popíjajúc (zrejme) čaj z termosky, ako sa na správnu rockstar patrí. Rad sa dostáva aj na pár starých chuťoviek ako je This Year´s Most Open Heartbreak z EP Four Ways to Scream Your Name alebo záverečný song Novella z debutového albumu, s ktorou sa kapela aj predbežne lúči, aby o pár „onemoresong“-ov neskôr definitívne odbila záverečnú s Into Oblivion a klasickou odpaľovačkou na záver- Escape Artists Never Die. Rešpektujúc Mattov zdravotný stav a oceňujúc, že ten koncert vôbec odohrali, si ale aj tak v duchu vravím, kde je History?! Nad ďalšími želanými trackmi radšej ani nerozmýšľam. Najmä, keď vidím v setliste okrem History aj Waterfront Dance Club a Maybe I Am z albumu Memory a Humanity, ktoré taktiež neodzneli. (Začnite na poľských security po slovensky, dajte im zo dve cigarety a nepoškodený setlist putuje po koncerte do vašich rúk). Stále však Viedeň skončila lepšie ako Zurich, kde museli koncert kvôli Mattovmu zápalu hrdla zrušiť úplne.