21. 10. 2008 - Viedenský klub Szene už po druhýkrát v tomto roku hostil kapelu Kill Hannah. Kým na prvom koncerte v apríli „len“ predskakovali skupine Aiden a sľubovali účasť na rakúskom Novarocku, tentokrát mala byť táto chicagská štvorka (+bubeník) v úlohe hlavnej hviezdy.
My Passion killed Hannah alebo keď nie všetko vyjde, ako by malo
Od večera tým pádom očakávam viac songov, väčšie nasadenie a nejaké to plus pre verných fanúšikov v minikotli. Szene je sám o sebe relatívne malý klub a už pri aprílovom koncerte tvorilo účasť zanedbateľné desiatkové číslo, najmä zo začiatku. Ignorujúc svoj mizerný odhad na počty to poviem tak, že 5 minút pred otvorením miestnosti s pódiom nebol problém dostať sa do prvého radu bez šprintu či ujmy na zdraví.
Nie je tomu inak ani teraz, hoci pár fans kempuje pred klubom už od deviatej ráno. Večer sa začína trochu rozpačito, účasť opäť raz slabá, vekový priemer taký, že u nás by sa veľa piva nepredalo a k tomu polhodinové meškanie.
Konečne na pódium vybieha londýnska partička My Passion a niečo mi vraví, že na seba v konečnom dôsledku strhnú pozornosť celého večera. Počas krátkej chvíle sa stávajú synonymom pojmu koncentrovaná energia a vytvárajú si súkromný koncert zložený z melódie, chaosu a chytľavých rytmov. Pár songov spoznávam z počúvania na ich myspace (www.myspace.com/mypassionmusic), väčšinu však tvorí materiál z pripravovaného budúcoročného albumu. Bubeník, ktorý akoby z ok(n)a vypadol bratom Maddenovcom z Good Charlotte, miestami svojim doplňujúcim falzetom prehlušuje spevákov vokál a basák, ktorého hmotnosť a výška sa takmer rovnajú jeho hudobnému nástroju, ma pri sledovaní jeho hry necháva v nemom úžase. Popritom ešte aj stíha špúliť pery do fotoaparátov a baviť sa na jačiacich fanúšikoch. Myslím, že keby im nad pódiom visel nápis „you feed my ego“, nikto by sa nad tým nepozastavoval. Latku však nasadili riadne vysoko.
Po ďalšej polhodine krik a vravu (milujem slovenský jazyk) prerušujú tóny intra z posledného oficiálneho albumu Until There´s Nothing Left Of Us a mnou trochu prechádza sklamanie, že Kill Hannah neprišli s niečím iným/novým. Tmu pretínajú zelené lasery vychádzajúce z dvoch gitár a jednej basy a ako intro doznieva, spevák Mat Devine odpaľuje koncert songom Boys and Girls. Po ďalších dvoch skladbách z predposledného albumu začínam uvažovať nad zvykom, že sa človek lepšie baví na kapele, ktorej texty pozná, no Kill Hannah a My Passion si dnes trochu zrejme nechtiac vymenili úlohy a ani nasledujúca Paper Dolls, úvodný song z Hope For The Hopeless, ma nevytŕha z presvedčenia, že v dnešný večer to zo strany KH tak trochu nesedí. Niečo mi tu chýba a ja presne viem čo. Kill Hannah je zoskupenie známe Devinovým špecifickým vokálom, melodickými gitarami, nejakou tou playbackovou elektronikou a background vokálom gitaristu Jonathana Radtkeho. Johnnyho až dievčensko znejúci vokál na tomto koncerte a aj na celom zámorskom turné nahradil gitarista Tom Schleiter z taktiež chicagskej kapely Powerspace (www.myspace.com/powerspace).
(Neúčasť Johnnyho bola oznámená na KH myspace blogu, jej bližšie dôvody však neboli uvedené).
A tu sa vyskytla prvá trhlina. Nielenže Mat má čo robiť, aby prehlušil gitary, zadný vokál si takmer ani neuvedomujem. Druhú trhlinu tvoril setlist. Turné nesúce názov ich najnovšieho počinu by predsa mohlo prezentovať setlist pozostávajúci z väčšej miery z jeho obsahu. Hope For The Hopeless je síce „len“ kompilácia b-strán, raritiek a nevydaných songov KH, možno aj preto dostali priestor len tri kúsky, zvyšok tvorili prevažne skladby z posledných dvoch albumov. Márne čakám na srdcovky z prvých dvoch albumov, menším zadosťučinením je hitovka Kennedy alebo zo začiatku akustická a komorná No One Dreams Anyway. K slovu sa dostáva aj coververzia od Billyho Idola Rebel Yell, pri ktorej Mat už definitívne doráža svoje natrhnuté The Smiths tričko a Tom Schleiter si pripisuje dobré bodíky za gitarové sólo.
Za poslednú trhlinu by sa dala považovať absencia prídavkov. Spevák síce vychvaľuje publikum do nebies pred takmer každým songom a vraví, že chcú hrať čo najviac, ale po hodine aj niečo ohlasuje poslednú príležitosť zatancovať si s Kill Hannah a po inštrumentálnom intre smeruje mikrofón k publiku a to odspieva prvý verš z úspešného singlu Lips Like Morphine. Síce je možné, že z dôvodu vyčerpania ďalej už nepredlžovali (koncert v Zurichu musel byť preložený kvôli preťaženosti na turné), najmä keď o pár hodín pokračovali do Talianska, napriek tomu by nás (a snáď ani ich) aspoň jedna-dve skladby ešte nezabili. Kapela sa nevracia, nikto nekričí „Zugabe“ a minidav sa pomaly, ale isto ženie k pultíku s merchandisingom, ani nie tak na nákupy, ale skôr pre fotky a podpisy.
Klub opúšťam skôr so zmiešanými pocitmi, ďalší koncert Kill Hannah nabudúce asi lepšie prehodnotím. Neviem sa zbaviť dojmu, že My Passion v značnej miere zatienili svojich hostiteľov a v dobrom im ukradli show a predierajúc sa davom farebnočiernych Rakušaniek a nezanedbateľného počtu Slovákov vyrážam do zatiaľ nekončiacej viedenskej noci.
Setlist:
1. Boys and Girls
2. Believer
3. Love You To Death
4. Paper Dolls
5. Crazy Angel
6. Black Poison Blood
7. Hope
8. Kennedy
9. Acid Rain
10. The Chase
11. Song That Saved My Life
12. No One Dreams Anyway
13. Rebel Yell
14. Lips Like Morphine
Nie je tomu inak ani teraz, hoci pár fans kempuje pred klubom už od deviatej ráno. Večer sa začína trochu rozpačito, účasť opäť raz slabá, vekový priemer taký, že u nás by sa veľa piva nepredalo a k tomu polhodinové meškanie.
Konečne na pódium vybieha londýnska partička My Passion a niečo mi vraví, že na seba v konečnom dôsledku strhnú pozornosť celého večera. Počas krátkej chvíle sa stávajú synonymom pojmu koncentrovaná energia a vytvárajú si súkromný koncert zložený z melódie, chaosu a chytľavých rytmov. Pár songov spoznávam z počúvania na ich myspace (www.myspace.com/mypassionmusic), väčšinu však tvorí materiál z pripravovaného budúcoročného albumu. Bubeník, ktorý akoby z ok(n)a vypadol bratom Maddenovcom z Good Charlotte, miestami svojim doplňujúcim falzetom prehlušuje spevákov vokál a basák, ktorého hmotnosť a výška sa takmer rovnajú jeho hudobnému nástroju, ma pri sledovaní jeho hry necháva v nemom úžase. Popritom ešte aj stíha špúliť pery do fotoaparátov a baviť sa na jačiacich fanúšikoch. Myslím, že keby im nad pódiom visel nápis „you feed my ego“, nikto by sa nad tým nepozastavoval. Latku však nasadili riadne vysoko.
Po ďalšej polhodine krik a vravu (milujem slovenský jazyk) prerušujú tóny intra z posledného oficiálneho albumu Until There´s Nothing Left Of Us a mnou trochu prechádza sklamanie, že Kill Hannah neprišli s niečím iným/novým. Tmu pretínajú zelené lasery vychádzajúce z dvoch gitár a jednej basy a ako intro doznieva, spevák Mat Devine odpaľuje koncert songom Boys and Girls. Po ďalších dvoch skladbách z predposledného albumu začínam uvažovať nad zvykom, že sa človek lepšie baví na kapele, ktorej texty pozná, no Kill Hannah a My Passion si dnes trochu zrejme nechtiac vymenili úlohy a ani nasledujúca Paper Dolls, úvodný song z Hope For The Hopeless, ma nevytŕha z presvedčenia, že v dnešný večer to zo strany KH tak trochu nesedí. Niečo mi tu chýba a ja presne viem čo. Kill Hannah je zoskupenie známe Devinovým špecifickým vokálom, melodickými gitarami, nejakou tou playbackovou elektronikou a background vokálom gitaristu Jonathana Radtkeho. Johnnyho až dievčensko znejúci vokál na tomto koncerte a aj na celom zámorskom turné nahradil gitarista Tom Schleiter z taktiež chicagskej kapely Powerspace (www.myspace.com/powerspace).
(Neúčasť Johnnyho bola oznámená na KH myspace blogu, jej bližšie dôvody však neboli uvedené).
A tu sa vyskytla prvá trhlina. Nielenže Mat má čo robiť, aby prehlušil gitary, zadný vokál si takmer ani neuvedomujem. Druhú trhlinu tvoril setlist. Turné nesúce názov ich najnovšieho počinu by predsa mohlo prezentovať setlist pozostávajúci z väčšej miery z jeho obsahu. Hope For The Hopeless je síce „len“ kompilácia b-strán, raritiek a nevydaných songov KH, možno aj preto dostali priestor len tri kúsky, zvyšok tvorili prevažne skladby z posledných dvoch albumov. Márne čakám na srdcovky z prvých dvoch albumov, menším zadosťučinením je hitovka Kennedy alebo zo začiatku akustická a komorná No One Dreams Anyway. K slovu sa dostáva aj coververzia od Billyho Idola Rebel Yell, pri ktorej Mat už definitívne doráža svoje natrhnuté The Smiths tričko a Tom Schleiter si pripisuje dobré bodíky za gitarové sólo.
Za poslednú trhlinu by sa dala považovať absencia prídavkov. Spevák síce vychvaľuje publikum do nebies pred takmer každým songom a vraví, že chcú hrať čo najviac, ale po hodine aj niečo ohlasuje poslednú príležitosť zatancovať si s Kill Hannah a po inštrumentálnom intre smeruje mikrofón k publiku a to odspieva prvý verš z úspešného singlu Lips Like Morphine. Síce je možné, že z dôvodu vyčerpania ďalej už nepredlžovali (koncert v Zurichu musel byť preložený kvôli preťaženosti na turné), najmä keď o pár hodín pokračovali do Talianska, napriek tomu by nás (a snáď ani ich) aspoň jedna-dve skladby ešte nezabili. Kapela sa nevracia, nikto nekričí „Zugabe“ a minidav sa pomaly, ale isto ženie k pultíku s merchandisingom, ani nie tak na nákupy, ale skôr pre fotky a podpisy.
Klub opúšťam skôr so zmiešanými pocitmi, ďalší koncert Kill Hannah nabudúce asi lepšie prehodnotím. Neviem sa zbaviť dojmu, že My Passion v značnej miere zatienili svojich hostiteľov a v dobrom im ukradli show a predierajúc sa davom farebnočiernych Rakušaniek a nezanedbateľného počtu Slovákov vyrážam do zatiaľ nekončiacej viedenskej noci.
Setlist:
1. Boys and Girls
2. Believer
3. Love You To Death
4. Paper Dolls
5. Crazy Angel
6. Black Poison Blood
7. Hope
8. Kennedy
9. Acid Rain
10. The Chase
11. Song That Saved My Life
12. No One Dreams Anyway
13. Rebel Yell
14. Lips Like Morphine
Hm
No tak na tomto koncerte som bola, a mam na to zrejme trochu iny nazor.. Suhlasim s tym ze My Passion boli vyborni na to ze len predskakovali KH, ale to neznamena ze KH neboli dobri.. Nemali preco priniest nieco nove vzhladom na to, ze nenahrali ziadny novy album... Mimochodom siedmy song sa vola Home a nie Hope... A bolo by celkom fajn spomenut aj to ze zahrali uplne novu pesnicku, ktora bude na ich novom albume a to Acid Rain.. Celkovo bol pre mna tento koncert dost dobry.. Malo ludi bolo aj v aprili a nepovazujem to za nevyhodu, pretoze KH su dost neznama kapela v tychto koncinach.. Tolko moj nazor.. PS: A necakali sme od deviatej, ale od jedenastej :D